Na tento fenomén by malo existovať osobitné slovo, ako i na mnohé veci, ktoré dodnes nie sú pomenované slovom. Povrchným ľuďom stačí používať len niektoré slová, a niektoré ani nikdy nebudú potrebovať, nepocítia teda potrebu že im isté výrazy chýbajú. Koľko ľudí na svete má pocit že chce niečo povedať, niečo čo musí vedieť každý, len hľadá spôsob, alebo niekoho, kto svojou blízkosťou nahradí davy ľudí.Kde sa v tom dokonalom počítači zvanom mozog berie toľko myšlienok a čo má s nimi človek robiť? Ako by to vyzeralo keby boli na svete len 4 slová? Akou formou by sa myšlienky stelesňovali? Fiziologicky máme my ľudia orgány jednotnej formy a konzistencie, predsa len sú veci v ľudskom tele, ktoré žiadna pitva nenájde. A práve tie neexaktné veci robia z nás rozdielnych ľudí, ba niekedy sa zdá že sme iný živočíšny druh ako niekto, s kým sa rozprávame. Na koľko je pri debate podstatné čo hovoríme?Je rozdiel medzi tým čo chceme povedať a čo naozaj povieme?Začala som písať s úmyslom niečoho úplne iného, ale tok myšlienok je natoľko nekontrolovateľný, že zabúdam na samú podstatu.Išla som pešo z mesta celkom dlhý čas. Mala som v pláne napísať všetko čo sa mi cestou vynorilo v hlave. Neviem prečo mi každý deň v poslednom čase pripadá ako posledný a snažím sa každý deň zamyslieť nad podstatou žitia a ľudského bytia. Myslím že pre väčšinu ľudí je to láska. Niektorý sa síce k tomuto faktu nepriznávajú z rôznych dôvodov, ale skôr či neskôr sa im táto podstata v mozgu objaví. Som o tom presvedčená. Každý poníma tento ľudský cit odlišne a má svoje vlastné predstavy o tom, po čom naozaj túži. Niekto sa nechá len unášať tým, čo mu život prinesie a berie to ako svoj osud. Má človek ako jedinec vôbec nejaký osud? Alebo je len v jeho vlastných rukách ako sa v živote nájde a čo si počne so svojimi šancami a príležitosťami? Tisíce otázok, ktoré nemajú jasnú odpoveď, lebo sa vymykajú pravidlám objektivity.Prečo nenachádzam moju vysnívanú formu lásky, i keď to považujem za moju prioritu a tak ako viem snažím sa zo všetkých síl zaobchádzať s láskou ako s najjemnejším diamantom. Predsa tá jediná najcennejšia vec, ktorá stojí za toto ľudské prežívanie, akosi prichádza v inej forme.Koľko vecí na svete sa stretne v tom istom časopriestore a tým pádom sa zmenia na dokonalosť. Sú to len momenty. Viac chcieť bolo by chamtivé. Aj keď skromnosť je výsadou máloktorých ľudských tvorov. Čo má byť teda podstatou ľudského hľadania? Poznanie, prežitie, obetovanie sa alebo sebeckosť ako je i jedna z charakteristík dnešnej spoločnosti?
